Mnie zdajécca, što my nia wiélmi baháty í nía nádta biédny. Siarédniaje ruki haspadarý.
3. Swárba.
Paswarýlisia wiasná z zimóju, nu j dawáj adná adnój na złość rabić. „Ja, káže, wiasnà na zimú: nia búdu s tabóju šmat hawarýć! Za kaŭniér i tak špurhanú, što až za lasámi ty ŭ mianié apyníšsia!“ — „Maŭčý, maŭčý — burčála biéłaja zimá: chíba ja ciabié ŭ baráni roh zahaniú, jak ścísnu, to až tabié wýlazuć wóčy“. Nu j pačalí adná adnój na pierakór rabić. Zimá hónić śnieh, a wiasná — doždž, wot i wýjdzie plúta. Zimá paŭzié z marózam, wiasná lézie z adlíhaju, i znoŭ niamá parádku. Ciarpiéli lúdzi, ciarpiéli, a póśle dawaj schod rabić, dawáj rádzić, pa čyjéj tut staranié jim stáć. Adný kazáli: „My jaščé nia wýmałacili zbóža, nie nawazíli droŭ, nie atpačýli póśle létniaje rabóty, chaj pabúdzie zimá“. Druhíje znoŭ kryčáli: „Won zimú! janá nas pamarózić: my j tak lápci pataptáli, kažuchi abadráli. Dósi nam jajé; chóčem wiasný!“ J nia wiédama, jak to janó prajšłób na tym schódzi, kab nie ŭwajšóŭ staréńki žabrák i nie pačáŭ žálicca na zimú.