Ustupnyja uvahi I. Vytoki biełaruskaha nacyjanalnaha adradžeńnia i chryścijanstva
Аўтар: Адам Станкевіч
1939 год
II. Pačatki śviedamaha biełaruskaha nacyjanalnaha ruchu i Biełarusy kataliki

Спампаваць тэкст у фармаце EPUB Спампаваць тэкст у фармаце RTF Спампаваць тэкст у фармаце PDF Прапануем да спампаваньня!




RAZDZIEŁ I.

Vytoki biełaruskaha nacyjanalnaha adradžeńnia i chryścijanstva.
(XIX stahodździe).

§ 1. - Spadčyna minuŭščyny i pavarot da jaje.

Biełaruski narod, staŭšysia narodam užo ŭ XIII-XIV st. i abjadnaŭšysia z Litvoj, davoli chutka išoŭ pa histaryčnaj darozie svajho raźvicia. Supolnaja biełaruska-litoŭskaja (i ukrainskaja) dziaržava raźwićciu hetamu spryjała, jak nia treba lepš. Za časaŭ hetaha histaryčnaha abjadnańnia narodaŭ našaha kraju ahułam, a pradusim u XVI st., biełaruski narod mieŭ užo sapraŭdy vysokuju kulturu. Kultura heta śpiarša mieła charaktar chryścijanska-bizantyjski, a paśla złučeńnia Biełarusi z Litvoj (XIV st.), pačała nabirać adznakaŭ chryścijanska-zachodnickich katalickich. Sapraŭdy, u hetym časie ŭžo jaŭna vidać upłyvy na Biełaruś zachodniaj kultury, jak humanizmu,[1] a tak-ža i ŭpłyvy katalictva, bo-ž Vialikaje Kniaźstva Litoŭskaje, a z im i naš narod, jak palityčna, tak i kulturna žyło žyćciom zachodniaj Eŭropy i pieravažna adtul čerpała siłu i ŭzory dla svajej kultury. Asabliva silna hetyja ŭpłyvy Zachadu zaznačylisia na Biełarusi ŭ XV st., pasla ŭpadku Bizantyjskaj Imperyi i paśla asłableńnia jaje kultury. Rašučym punktam hetaha ŭpadku ličycca hod 1453, hod zavajavannia Bizancii turkami.

U XVI i pač. XVII st. paśla spałučeńnia Vialik. Kn. Lit. z Polščaj (Lublinskaja Unija 1569), u Biełarusi pačynajecca polščańnie vyšejšych słajoŭ hramadzianstva i ŭ kancy XVII st. za hetym idzie zaniapad biełaruskaj kultury.

U 1696 h., dziakujučy kulturnaj polskaj pieravazie i palityčnamu nacisku, byŭ vydany zakon, bielaruskuju (i ukrainskuju) movu ŭ žyćci hramadzkapalityčnym, zamianiajučy na movu polskuju.

Ale i ŭ hety čas, u čas biełaruskaha kulturnaha zaniapadu, praz uvieś viek XVII i dalej, biełaruskaść trymałasia, pieravažna pry unijackaj Carkvie. Biełaruskaje unijackaje duchavienstva ŭžyvała bielaruskaj movy pa škołach i cerkvach, a tak-ža pisała i vydavala drukam biełaruskija knižki. Tak napr. Vilenskaja unijackaja kanhrehacyja 1636 h. na svajej 15 sesii pastanaviła, kab manachi havaryli kazanni pabiełarusku.[2] Unijackaja Carkva na Biełarusi była svajho rodu Carkvoj narodnaj biełaruskaj.[3] Polonizacyja adnak išła napierad i rabila ŭ Biełaruskim narodzie vialikaje kulturnaje spustašennie.

Kali ŭrešcie ŭ kancy XVIII st., usia Biełaruś apynułasia pad Rasiejaj, jana była ŭžo silna spolščanaj. Spolščanyja byli vyšejšyja aśviečanyja klasy Biełaruskaha narodu, jak pany, tak i katalickaje duchavienstva i ŭžo nia tolki łacinskaha, ale i ŭschodniaha (unijaty) abradu. Palaki ŭ toj čas užo ličyli Biełarus polskim krajem, a narod biełaruski svajho rodu častkaj polskaha narodu. Rasiejcy im u hetym spačatku nie pieraškadžali, bo i sami ab nas dumali tak, jak Palaki. Rasiejskaja u toj čas ab Biełarusi navuka była ŭ pialonkach. U padzielenaj na častki Polšcy pačaŭ budzicca patryjatyzm i pačali śnicca jej sny ab novym uskrašeńni, ab słavie i mahutnaści u daŭniejšych hranicach. Z hetaj pryčyny ŭ Palakoŭ i da Biełarusi paŭstała vialikaje zacikaŭlennie. Polskaja palityka ŭ supałcy z polskaj navukaj pačali daśledavać i paznavać Biełaruś.

Hetym polskim dośledam Biełarusi aprača pryčyn praktyčnych, palityčnych, spryjaŭ tak-ža ramantyzm[4] jak modny ŭ XIX st. ŭva ŭsiej Eŭropie myślovy kirunak, jaki-miž inšymi svaimi asablivaściami, adznačaŭsia tak-ža zacikaŭleń niem minuŭščynaj i kulturaj roznych narodaŭ.

Zajmalisia dziakujučy hetym pryčynam dośledami Bełarusi pieravažna spolščanyja biełarusy, spolščanaja biełaruskaja drobraja šlachta.

I heta zrazumieła. Panavała tady nad biełaruskim narodam panščyna, narod byŭ ciomny i paniavoleny. Vyšejšyja klasy, bujnaja šlachta była spolščanaja i narodu adrakłasia. Blizka da narodu była šlachta drobnaja, klasa volnaja i bolš ci mienš aśviečanaja. Voś-ža pradusim hetaja klasa i była pravadnikom dośledaŭ nad biełaruskim narodam i pravadnikom pačatkaŭ jaho adradžeńnia.

Častkova ŭbočna hetamu-ž spryjała i katalickaje duchavienstva, jakoje, nia mohučy Biełarusaŭ katalikoŭ vučyć viery papolsku, siam-tam karystalasia movaj biełaruskaj. Tak napr. viedamy ŭ 60-ch hadoch min. stah. rusyfikatar našaha kraju Havorski pisaŭ: ..."u apošnija hady ksiandzy naciahnuli inšyja struny, davaj prapaviedavać u kaściołach užo nie papolsku, a prosta pabiełarusku i raspaŭsiudžavać siarod narodu relihijnyja knižki ŭ movie, padobnaj da biełaruskaj".[5]

§ 2. — Pieršyja padśviedamyja pačynalniki biełaruskaha kulturnaha adradžeńnia.

1. Ks. Mahnušeŭski, Paŭluk Bachrym i a. Babroŭski. Ks. Mahnušeŭski, łacinski ksiondz, byŭ pieršym, jaki paśla zaniapadu biełaruskaha narodu nia čuraŭsia jaho i svajej pracaj pieršy pryčyniŭsia da jaho adradžeńnia. U im byli astatki taho chryścijanstva, jakoje jašče nia było spolščanym i jakoje jašče dazvalała jamu bačyć praŭdu i ŭ biełaruskim narodzie.

Byŭ jon probaščam u Krošynie. Lubiŭ biełaruski sialanski narod, što stahnaŭ u panščynie, baraniŭ jaho ad kryŭdy, havaryŭ z im pabiełarusku i rupiŭsia ab jaho aśviecie. Mieŭ jon škołu, u jakoj vučylisia biełaruskija dzietki i z jakoj vyjšaŭ pieršy biełaruski sialanski paet Paŭluk Bachrym.[6] Pamior ksiondz Mahnušeŭski 24.XII.1828 h.

Da vydatnych — choć tak-ža jašče niaśviedamych pačynalnikaŭ biełaruskaha adradžeńnia, treba tak-ža zaličyć unijackaha śviaščeńnika a. M. Babroŭskaha, prafesara ŭ Vilenskim tahočasnym universytecie. Pracavaŭ jon na nivie biełaruskaj navuki ŭ tym-ža časie, kali žyŭ i pracavaŭ Mahnušeŭski i paźniej jaho (u 30-40-yja hady XIX st.), a tak-ža, budučy pad kaniec svajho žyćcia probaščam prychodu ŭ Šeraševie, havaryŭ zaŭsiody pabiełarusku kazańni. Pamior 21.IX. 1848 h.[7]

Havoračy ab a. M. Babroŭskim, jak ab adnym z najbolš vydatnych adzinak, što pryčynilisia ŭ svaim časie - badaj pieravažna niaśviedama - da spravy biełaruskaha adradžeńnia, nielha prajści maŭčkom cełaha radu blizkich jamu tak-ža unijataŭ, jakija taksama niamała pryčynilisia da tej-ža biełaruskaj spravy, na hruncie tej-ža-bolš ci mienš vyrazna chryścijanskaj ideolohii. Pryhledzimsia da henych asob choć koratka.

2. Ihnat Daniłovič. Radziusia ŭ siale Hrynievičach, u Bielskim pav. u 1789 h. Syn unijackaha śviaščeńnika. Skončyŭ himnaziju ŭ Biełastoku, a ŭ 1810 h. prava u Vilenskim universytecie.[8] Vysłany universytetam u Pieciarburh, zapaznaŭsia tam z bahatymi krynicami historyi i pravadaŭstva biełaruska-litoŭskaha ŭ carskaj publičnaj biblijatecy i ŭ muzei hr. Rumianceva. Toje-ž samaje znajšoŭ i vykarystaŭ u 1818 h. u Maskvie. U 1823 h. byŭ naznačany zvyčajnym prafesaram biełaruska-litoŭskaha prava ŭ Vilenskim universytecie. Tut uziaŭsia takža horača da pracy. Płodam jaje było sabrańnie najdaŭniejšych pamiatnikaŭ biełaruska - litoŭskaha pravadaŭstva, u tym liku byŭ i pieršy, pisany pabiełaruski, litoŭski statut z 1529 h.

Z Vilni z pryčyn palityčnych byŭ pieraviedzieny ŭ Charkaŭski universytet, paśla i Pieciarbuski, urešcie ŭ Kijeŭski. Usiudy natužna pracavaŭ nad słaŭnym biełaruska-litoŭskim pravam. U 1842 h. pamior u Grefenbergu (Silezija), kudy jeździŭ lačycca, dastaŭšy ad natužnaj pracy pamiašańnia.

Šmat napisaŭ pracaŭ, ale karonaj ich adnak jość sabrańnie bolš jak 2000 dakumantaŭ ad 1208 da 1569 h., dzie padaŭ źmiest ich i dałučyŭ svaje ŭvahi. Praca heta vialikaj vartaści vydana ŭ dvuch tomach in 4⁰ u Vilni 1860 i 1862 h. pad nazovam: "Skarbiec dyplomatów, posługujących do wyjaśnienia dziejów Litwy, Rusi litewskiej i ościennych im krajów".[9]

Što zrabiŭ dla historyi Polščy Lelevel, toje dla historyi Vialik. Kn. Lit. zrabiŭ praf. Ihnat Daniłovič. Adznačaŭsia jon tak-ža viedaj i luboŭju rodnaj historyi. Asabliva prajmaŭsia i lubavaŭsia čytańniem i tłumačeńniem starych zabytkaŭ prava i litoŭskabiełaruska-ukrainskich chronikaŭ, katorych staradaŭnaja mova ŭ vusnach jahonych vyhavaryvałasia žyvoj narodnaj biełaruskaj movaj, suchi sposab pisannia ažyŭlaŭsia i minuŭščyna ažyvała ŭva ŭsiej svajej staradaŭnaj krasie.[10]

3. Ihnat Onacevič. Syn unijackaha śviaščeńnika, radziŭsia 1781 h. u Małoj Bierastavicy ŭ Horadzienščynie. Vučyŭsia ŭ Karaleŭcy. Tam byŭ i prafesaram. Paśla prybyŭ u Vilniu i miž inšym vykładaŭ historyju Vialikaha Kniaźstva Litoŭskaha. U 1828 h. rasiejski ŭrad za "antydziaržaŭnaść“ aryštavaŭ jaho i vyviez u Horadniu. Da 1836 h. byŭ pad sudom. Paśla vyjechaŭ u Pieciarburh, dzie staranna pracavaŭ nad historyjaj Vial. Kn. Litoŭskaha. Praca jaho pad naz.: "Historja Litvy" astałasia ŭ rukapisie niedrukavanaj.[11]

4. Anton Marcinoŭski. Radziŭsia 1781 h. ŭ Radaškavičach, dzie baćka jaho byŭ unijackim śviaščeńnikam. Śpiarša vučyŭsia ŭ Miensku. Universytet skončyŭ u Vilni. Mieŭ svaju u Vilni drukarniu, u jakoj drukavaŭ niamała, časta svaim koštam, knižak i časapisaŭ, majučy na voku zaŭsiody dabro hramadzkaje, dabro svajho rodnaha kraju. Heta jon vydaŭ miž inšym "Dzieje Narodu Litewskiego" — Narbuta, a tak-ža "zbiór dawnych dyplomatów" - Daniłoviča. Abiedźvie knižki majuć vialikaje značeńnie miž inšym i dla biełaruskaj historyi i kultury. Ant. Marcinoŭski duža dobra znaŭ i lubiŭ svoj kraj. Apiakavaŭsia i kiravaŭ moładziaj. Jon zarhanizavaŭ kala siabie maładych unijataŭ, studentaŭ universytetu, a pieravažna Hałoŭnaj Seminaryi, zaachvočvaŭ ich daśledžvać biełaruskuju minuŭščynu, šukać zabytkaŭ, starych rukapisaŭ, chronikaŭ i inš. Razbudziŭšy hety ruch, dalejšy jaho los addaŭ u hodnyja i umiełyja ruki a. M. Babroŭskaha i I. Daniłoviča. Pamior u Vilni u 1855 h.[12]

5. a. Platon Sasnoŭski, syn unijackaha śviaščeńnika i sam takiž śviaščeńnik. Radziŭsia 31.XIII. 1799 h. u Klaščelach, Bielskaha pav. Universytet skončyŭ u Vilni, dzie ŭrešcie i byŭ prafesaram. Duža mnoha pracavaŭ i źbiraŭ mataryjały dla historyi Unii ŭ Vial. Kn. Litouskim. Pradčasnaja śmierć nie pazvoliła jamu historyi svajej vydać drukam. Paspieŭ adnak z hetaj haliny nadrukavać paru raspraŭ u časapisie "Dzieje Dobroczynności", z jakich vidać dobraha historyka; možna sudzić, što kali-b jon žyŭ, dyk historyju rodnaj cerkvy napisaŭ-by prykładna. Pamior u 1829 h. u Vilni, majučy ŭsiaho 29 hadoŭ.[13] Pachavany na Rosach; mahiła jaho znachodzicca siarod mahiłaŭ inšych prafesaraŭ. Na mahilnym pamiatniku hetki nadpis: "X. Platon Sosnowski, profesor nadzw. uniwer. wil. ur. d. 1 stycz. 1800 r. † umarł 1827 r-ku tu pogrzebiony".[14]

6. Jazep Jaraševič. Radziŭsia 1793 h. ŭ Bielsku (Horadzienščyna). Skončyŭšy Vilenski universytet, byŭ prafesaram prava Vialik. Kn. Litoŭskaha ŭ Kramiency. 1826 h. byŭ pieraniesieny na takuju-ž katedru ŭ Vilniu. Pamior u Bielsku 1860 h. Praca jaho "Obraz Litwy" — heta azdoba historyi kultury našaha kraju.[15]

Voś-ža ŭsie, za vyniatkam (zdajecca) Jaraševiča, vyšej pieraličanyja daśledčyki biełaruskaj minuŭščyny i kultury — heta unijaty, syny unijackich śviaščennikaŭ, a dva i sami śviaščeńniki.

Biełaruskaść na naš pahlad zaŭsiody najlepš trymałasia kala unii. Najlepš jana trymałasia kala unii i prad jaje kancom, u pač. XIX st., na pačatku ramantyzmu. U vyličanych prafesarach vilenskaha universytetu i ŭ dziejačy Marcinoŭskim my bačym sapraŭdnych vučonych baraćbitoŭ za praŭdu ab Biełarusi. Davoli praśledzić uvažna ich pracy i žyćcio, kab nam, sučasnym biełaruskim pakaleń niam, nabrać biełaruskaha natchnieńnia, adradzicca duchova ŭ značeńni narodnym, naviazać łučnaść z svajej minuŭščynaj. Jany sapraŭdy pradvieśniki sučasnaha našaha adradžeńnia. U ich badaj bolš biełaruskaści, jak u tych biełaruskich łacinskich ramantykaŭ, jakija iduć za imi. Na značeńnie i miesca ŭ historyi biełaruskaha adradžeńnia ŭspomnienych unijataŭ biełaruskich vučonych pieršy u nas słušna źviarnuŭ uvahu A. Сvikievič,[16] jaki ŭ ich bačyć pačatki biełaruskaha kulturnaha separatyzmu.

§ 3. — Biełaruska-polskija ramantyki ŭ padśviedamym biełaruskim adradžeńni i paraŭnańnie ich z unijatami.

Jak bačym z vyšejšaha, pieršyja padśviedamyja začatki biełaruskaha sučasnaha adradžeńniapradusim u biełaruskich vučonych unijataŭ. Jany, možna skazać, ramantyki vučonyja. A za imi pajšli ramantyki, u ahulna pryniatym paniaćci, piśmieńniki-litaraty, łacinniki, pachodziačyja pieravažna z biełaruskaj spolščanaj šlachty. Pišuć jany i papolsku i pabiełarusku. Pradmiet ich piśmienstva byt biełaruskaha narodu i biełaruskaja pryroda. Pravodnyja dumki ich tvorstva roznyja. U sensie ideolohičnym hetyja tak-ža trymajucca chryścijanstva, užo łacinskaha i źjaŭlajucca ŭ spravie vytokaŭ biełaruskaha adradžeńnia dapaŭnieńniem pieršych. Pryhledzimsia z bolšaha j da hetych.

1. Vinceś Ravinski (1782-1842) piša pabiełarusku "Eneidu" (niezadoŭha paśla 1812 h.) u jakoj, sposabam śmiachotnym, u klasyčnaj abstanoŭcy, apisvaje byt Biełarusa i daje pieršuju sprobu biełalaruskaha piśmienstva ŭ rodnaj biełaruskaj movie. Z "Eneidy" pačałosia adradžeńnie biełaruskaje litaratury.[17]

2. Jan Čečat (1797-1847) aprača źbirannia i vydavannia asobnymi zbornikami biełaruskich narodnych pieśniaŭ, sam piša biełaruskija vieršy, padobnyja da pieśniaŭ narodnych. U svajej pracy litaraturnaj jon, choć niaśviedama, razbudžaje biełaruskaść i ščyra spahadaje ciažkoj doli siełanina harapašnika.

3. Jan Barščeŭski (1790-1851) u svaich tvorach, pisanych tak-ža papolsku, pieraplatanych pabiełarusku: "Szlachcic Zawalnia, czyli Białoruś w fantastycznych opoviadaniach", a tak-ža pabiełarusku ŭ vieršach: "Rabunki mužykoŭ", "Harelica", "Dy čym-ža tvaja dzievanka hałoŭka zaniata" i inš., daskanalna maluje nacyjanalnyja rysy biełaruskaj dušy.

4. A. Rypinski u 1840 h. vydaŭ u Paryžy knižku "Białoruś", u jakoj, praŭda, pravodzić pradusim polskija palityčnyja idei, dakazvajučy, što Biełarus heta zvyčajnaja "polska prowincja", ale praca nie pazbaŭlena adnak i vartaści biełaruskaj. U hetaj knižcy spatykajem tak-ža i tvory biełaruskija, siarod jakich najbolš varta ŭvahi relihijnaja pieśnia "O moj Boža, vieru tabie", jakuju biełaruski narod (katalicki) užyvaje i siańnia ŭ svaim žyćci relihijnym jak pryvatnym, tak i publičnym.[18]

5. Vincuk Dunin-Marcinkievič (1807-1884). Jość heta adzin z najvydatniejšych biełaruskich viaśnianych katalikoŭ piśmiennikaŭ. Źviazany jon badaj arhanična z katalickaj kulturaj. Rodam z katalickaj siamji z Babrujščyny, drobny arandatar, svajak katalickaha mitrapalita S. Bohuš-Siestranceviča, vučycca jakiś čas u ajcoŭ bazyljanaŭ u Vilni i pracuje ŭ Katalickaj Kansystoryi ŭ Miensku. Jon užo piša šmat - badaj bolš pabiełarusku, jak papolsku. Napisaŭ jon pabiełarusku bolš za ŭsich našych piśmiennikaŭ XIX st.

Usie inšyja biełaruskija piśmienniki hetaj pary, ab jakich tut nie ŭspaminajem, heta ŭsio takža pieravažna biełarusy kataliki łacinniki, abo prynamsi byŭšyja unijaty.

6. Tymčasam u 60 hadoch z adnaho boku daśpiavaje polskaja palityčnaja dumka ab pavarocie da Polščy našaha kraju, a ŭznoŭ z druhoha boku rasiejskaje ŭ nas panavannie ŭściaž macujecca i ŭžo čujecca, jak u chacie. Kanflikt daśpiavaje. Urešcie u 1863 h. jon vybuchaje ŭ formie polskaha, užo druhoha, paŭstannia.

Na čale hetaha paŭstańnia stanovicca tak-ža biełarus katalik, viedamy Kastuś Kalinoŭski (1838-1864).

Uspaminajem tut ab Kalinoŭskim, kab prypomnić, što nia tolki biełarusy vučonyja, piśmieńniki i paety vychodzili z biełarusaŭ katalikoŭ (unijataŭ i łacinnikaŭ), ale, što z ich tak-ža pachodzili i hramadzka-palityčnyja, revalucyjnyja dziejačy, jak Kalinoŭski, jaki miž inšym zaklikaŭ biełaruski narod da "svajej unijackaj viery". Treba tak-ža adciemić, što ŭsia jaho revalucyjnaść aviejena relihijnym pačućciom, relihijnym prakanańniem, što paŭstannie — heta spraviadlivaja i Božaja sprava.

I tak paśla zaniapadu našaha pryjšło adra džeńnie. Pryjšło jano śpiarša i pradusim ad henaha navukovaha ramantyzmu, na čale jakoha stajali ŭspomnienyja vučonyja unijaty Biełarusy.

Adradžency hetyja nie dakazvali, što Biełaruś — heta polskaja kraina — jany dakazvali, čym jana była sapraŭdy. Roznaść ich pahladaŭ ad polskich vidacca jasna i praca ich navukovaja vykazvaje nia polskuju spravu, ale biełaruskuju, krajovuju, robiačy heta, pieŭniež, zhodna z ducham svajho času, jašče padśviedama.

Vobak hetych pieršych našych adradžencaŭ z unijataŭ, z natury psychikaj svajej stajaŭšych bližej da narodu, pajavilisia henyja, "čystaj kryvi" ramantyki, ramantyki litaraturnyja - z Biełarusaŭ łacinnikaŭ. U hetych, u lacinnikaŭ, užo spatykajem i padchod palityčny polski. I zrazumieła. šlachta łacinskaha abradu zžyłasia z Polščaj. Rasieja tymčasam naciskała na Biełaruś i treba było zaniać stanovišča adpaviednaje - treba było dumajučamu čałavieku pradusim adkazać - što heta za kraj, rasiejski jon, ci nie? Narodnicki ramantyzm, dakazvaŭ, što nie Rasieja. A što-ž? Dla niekatorych raz nie Rasieja, dyk Polšč, jak dla Rypinskaha, a dla druhich niešta bolš-miens samavitaje, jak dla čečata, što bačym asabliva z jaho filolohičnych razvažańniaŭ u pradmovie da "Piosnki wieśniacze" 1846.[19] Ahułam-ža, nasuproć pryniataha ŭ našaj litaratury pahladu, musim skazać, što biełaruskaja asobnaść, choć jašče tak-ža niaśviedama, vyraźniej vystupaje ŭ ramantykaŭ unijackich, jak u łacinskich. Adnak, pačaŭšy ad henych, jana z peŭnymi adchilenniami razvivałasia praz hetych druhich, pahłyblałasia takža i Biełarusami ramantykami i vučonymi z boku rasiejskaj orjentacyi i ŭrešcie, pry pomačy ŭsiož zachodnikaŭ, vylilasia ŭ siańniešniuju śviedamuju nacyjanalnuju formu.

Voś-ža bačym, što bolš-mienš praz paŭvieku žyćcia Biełarusi pad Rasiejaj, heta znača: da 40—50-ych hadou minułaha stahodździa, cikaviacca jej i abudžajuć samastojnickija dumki — heta Biełarusy chryścijanskaj kultury hreka-słavianskaha (unijaty) i łacinskaha abradu. U hady-ž 40-50-yja i paźniejšyja, paśla pieršaha (1830) i druhoha (1863) polskaha paŭstanńnia, ažyŭlajecca zacikaŭlennie Biełarusiaj i z boku Rasiei, a razam z hetym i z boku Biełarusaŭ pravasłaŭnych. Adnak vyniki hetaha zacikaŭlennia, choć majuć svajo značeńnie ŭ našym adradžańni, byli miernyja i nikoli nia to što nie pieravyšali vynikaŭ pracy Biełarusaŭ zachodnikaŭ, ale navat nikoli im nie daraŭniali. Dalej razvivać biełaruskuju dumku i davieści jaje da sučasnaha śviedamaha stanu, było sudžana, jak ubačym nižej, tak-ža Biełarusam łacinnikam.

§ 4. — Daśledčyki Biełarusi z boku Rasiejcaŭ i pravasłaŭnych abrusieŭšych Biełarusaŭ.

Zacikaŭlennie Biełarusiaj z boku Rasiei až da 1863 h. było śpiarša susim małoje, a paśla krychu bolšaje, ale ahułam niaznačnaje. Było heta jak dziela kulturnaj adstałaści Rasiei, tak i dziela palityčnaj viery ŭ svaju siłu. Najvažniejšaj padstavaj trymannia Biełarusi pry Rasiei, a tak-ža dovadam rasiejskaści biełaruskaha kraju była palityčna-palicejska-militarnaja siła.

Praŭda, užo i ŭ hetym časie ad padziełu Polščy da 1863 h. z boku Rasiejcaŭ i abrusiełych Biełarusaŭ spatykajem ślady zacikaŭleńnia Biełarusiaj. Ramantyzm i tut rabiŭ svajo. Spatykajem niamała roznych drobnych staciej na temy pieravažna i badaj vyklučna biełaruskaj etnohrafii, żmieščanyja ŭ roznych časapisiach, asabliva-ž u tak zv. „Губеpнских Ведомостях", jakija z 40-ch hadoŭ pačali vychodzić pry kožnym hubernatary. Ale pracy hetyja ani z boku navukovaha, ani z boku biełaruskaj tendencyi badaj nia majuć nijakaha značeńnia. Byli heta biazdarnyja sproby dakazvać, što Biełaruś — heta kraj nia polski, a rasiejski.

I tolki druhoje polskaje paŭstannie ŭ 1863 h. značna abudziła Rasieju ŭ kirunku zacikaŭlennia Biełarusiaj. Rasiejskija vučonyja, časta abrusiełyja Biełarusy, asabliva etnohrafy, ciapier užo davoli značnuju źviarnuli ŭvahu na etnahrafičny charaktar Biełarusi, kab zdać sabie spravu, što heta za kraj? Voś-ža z hetaha času i pajaŭlajucca lepšyja zborniki narodnaha tvorstva Biełaruskaha narodu, jak P. Hiltebrandta, M. Dmitrjeva, P. Bezsonova, l. Nasoviča (asabliva słoŭnik i prykazki), P. Šejna, A. Dembovieckaha, Z. Radčenko, Lackaha, Dabravolskaha, Nikifaroŭskaha, E. Ramanava i druhich.[20]

Ale cikava ciapier adznačyć charaktar hetych zbornikaŭ. Usie jany dla navuki ab Biełarusi, reč jasnaja, majuć vialikaje značeńnie. Jany dajuć matarjał dla vyjaśnieńnia praŭdy ab Biełarusi, dla vyjaŭlennia biełaruskaj nacyjanalnaj samastojnaści. Ale hetaj mecie jany słužać tolki ŭbočna, prypadkova, bo meta hałoŭnaja aŭtaraŭ uspomnienych zbornikaŭ — heta vykazać "navukova", čornym na biełym, što Biełaruś nia Polšč, a Rasieja, što mova biełaruskaja — heta adna z hutarak adzinaj rasiejskaj movy. Pry tym sama zapiś biełaruskaha narodnaha tvorstva pieravažna drennaja, tendencyjnaja, u jakoj tvorstva heta vyrazna papierakručvana na rasiejski ład. Nijakaj u ich tendencyi abjektyŭnaj, nia kažučy ŭžo biełaruskaj — nie spatykajecca. Vyniatak tut stanoviać tolki pracy A. Kirkara (Белорусское Полесье, этнографический взгляд на Виленскую губ. выданы ўжо ў 1858 г. і інш.), ale jon, choć pisaŭ ab Biełarusi parasiejsku (pieravažna), byŭ sam abrusiełym Biełarusam katalikom. Sapraŭdnym-ža ŭzoram navukovaj pracy ŭ halinie biełaruskaj etnohrafii słuža M. Fedaroŭski, spolščany Biełarus katalik, u svaim nieśmiarotnym etnohrafičnym zborniku "Lud Białoruski".

Šukać-ža ŭ daśledčykaŭ Biełarusi z boku Rasiei biełaruskich litaraturnych tvoraŭ u žyvoj narodnaj movie, jak heta my bačyli ŭ Biełarusaŭ katalikoŭ, nia prychodzicca. Ničoha padobnaha tam my nie spatykajem.

§ 5. - Al. Jelski, Fr. Bahuševič, J. Niesłuchoŭski i inš.

Snuć nić biełaruskaha adradžeńnia, jak bačym. praz usio XIX stahodździe prypadaje na Biełarusaŭ katalikoŭ. Hodnym nastupnikam Marcinkieviča na nivie biełaruskaj litaratury XIX st., a tak-ža ŭ niekatoraj miery i biełaruskaj dumki byŭ Al. Jelski.

1. Kali paśla paŭstannia 1863 h. ruch biełaruski byŭ rasiejskim uradam prypynieny, Aleksandar Jelski ŭznoŭ naviazaŭ łučnaść z tradycyjaj Marcinkieviča i jahonych sučaśnikaŭ, a tak-ža chavaŭ hetyja tradycyi ŭ praciahu mnohich hadoŭ. Heta jon urešcie hetyja tradycyi, z narodna-ramantyčnymi biełaruskimi ideałami, pieradaŭ nova-naradžajučajsia biełaruskaj litaratury i nacyjanalnaj biełaruskaj spravie ahułam.

Al. Jelski - heta spolščany Biełarus katalik. Radziŭsia 1834 h., a pamior, majučy 82 hady, u 1916 h. u dvary svaim Zamości, u Mienščynie. Byŭ heta vialiki pryjaciel Biełarusaŭ, lubiŭ usio biełaruskaje, znaŭ dakładna biełaruskuju viosku i jaje žyćcio, a tak-ža biełaruskaje piśmienstva jak staroje, tak i novaje. Pisaŭ niamała ab Biełarusach i dla Biełarusaŭ papolsku i pabiełarusku. Blizka znaŭ Marcinkieviča, pa śmierci katoraha pierachovyvaŭ u siabie jahonyja rukapisy, a tak-ža znaŭ i druhich biełaruskich piśmieńnikaŭ i dziejačoŭ. Ad 1864 h. źbiraŭ u siabie muzej biełaruskich zabytkaŭ, siarod jakich było niamała rukapisaŭ i dakumantaŭ. Šmat rupiŭsia ab praśviecie Biełarusa i ahułam ab palepšanni jahonaj doli. Z hetaj metaj vydavaŭ jon biełaruskija knižki - prozaj i vieršam, z jakich nia ŭsie pabačyli śviet.

Samaj ranniaj drukavanaj biełaruskaj pracaj Jelskaha jość: "Pan Tadeusz". Paemat Adama Mickievicza. Pierałažyŭ z polskaha na biełaruski jazyk A. J. Kniha I. Lvoŭ. 1882". Na pačatku hetaha tvoru miž inšym spatykajem hetkija słovy aŭtara: "Czytaja "Pana Tadeusza", darahija Biełarusy, palubiciaž usim sercam svaju rodnuju, zaniadbanuju, śviatuju biełaruskuju movu, katoraja z pradvieku nia tolka była vaszaju ŭ siołach, no jej užyvali samyje daŭniejszyje manarchi kraja i ich vialmožy. Vasz staradaŭny biełaruski jazyk musić vart čahoś, kali možna na jaho skład pieratłumačyć najcalniejszyje paetycznyje utvory vialikich pisacielej".

Hetyja słovy jaho jak-ža prypaminajuć "Pradmovu" Fr. Bahuševiča!..

Al. Jelski pišaŭ vieršam i prozaj tak-ža ceły rad i samastoj nych nievialičkich prac pabiełarusku, majučy ŭ ich na mecie narodna-praśvietnyja mety, a tak-ža zaklikaŭ narod lubić aprača movy i ŭsie svaje zvyčai, dobryja pryvyčki, pieśni, vopratku i h.d. Miž inšym sabraŭ i vydaŭ: "100 prykazak, zahadak, prydumak i gavendaŭ dla pažytku Biełaruskaha (Kryvickaha) narodu. Sabraŭ A. J. U Vilni 1908". Knižyca heta, jak bačym, užo źjaŭlajecca až u pieršym dziesiatku XX st.[21]

Dapaŭnieńniem viestak ab Jelskim moža takža słužyć nam uspamin ab im, źmieščany ŭ Bieł. Vilenskim kalendary na 1917 h., jaki padajom tut calikom.

"U jaho asobie — čytajem ab A. J. u henym kalendary — zyjšoŭ u mahiłu apošni pradstaŭnik taho kirunku, da katoraha ŭ svaim časie naležyŭ Marcinkievič, Tapčeŭski, Dyboŭski, a jašče raniej — Rypinski, čečat i inšyja. Usie jany ideolohii "šlachockaha demokratyzmu", katory, choć i na svoj asablivy sposab, pryznavaŭ svaju pavinnaść pracavać dla biełaruskaha narodu, apiekavacca "mienšymi bratami", viaści ich pa darozie cnoty i bajaźni Božaj. U čyślenych vydańniach svaich drukavanych pabiełarusku prozaj i vieršam, Jelski za apošnija niekalki dziesiatkaŭ hadoŭ źviartaŭsia da narodu z haračym pryzyvam pazbycca błahich nakłonnaściaŭ, asabliva-ž najhoršaha voraha našaha—pjanstva ("Słova ab praklataj harelcy" i inš.). Pavučajučy narod u svaich biełaruskich brašurkach, jon nie zychodzi z klasavaha stanovišča i hetym byŭ blizki Marcinkieviču. Ale ŭ svajej ideolohii zaŭsiody staraŭsia apiracca na chryścijanskaj navucy, i heta davała jamu mahčymaść krytyčnym vokam hladzieć na svoj ułasny stan, katory Jelski paznaŭ byŭ lišnie dobra i davoli ciomnymi farbami admalavaŭ u svajej "Historyi šlachty". Krytykujučy, Jelski rabiŭ heta z bolem serca; asabliva baleła jamu duša, hledziačy na toje, jak apalačanaja šlachta adychodziła ŭsio dalej ad biełaruskaha sialanstva, jak miž jeju i našym narodam vyrastaje štoraz vyšejšy mur, uzmacoŭvajecca zmahańnie; ščyry chryścijanin, jon žadaŭ brackich adnosinaŭ miž vioskaj i dvarom i vieryŭ, što jany mohuć zapanavać tolki na hruncie zbližeńnia šlachty da sialanstva, pramaŭlajučy da "mienšych bratoŭ" u ich rodnaj biełaruskaj movie.

Jelski ščyra kachaŭ rodny kraj i ličyŭ, što pavinnaść žycharoŭ našaj ziamlicy — pracavać dziela lepšaj doli hetaj apošniaj. Jašče ŭ 80-tych i 90-ych hadoch jon pisaŭ ab hetym u staćciach, drukavanych u pieciarburskaj polskaj hazecie "Kraj".

Śv. p. Aleksandar Jelski — heta byŭ žyvy most, jaki złučaŭ našu ciapierašniuju pracu i ciapierašni ruch z cełaj plejadaj daŭniejšych pracaunikoŭ na rodnaj nivie. Bajučysia radykalizmu "maładych", jon, adnak, razumieŭ ich i ščyra spahadaŭ im, zychodziačysia z imi na acency sučasnaj palityki denacyjanalizavanaj krajovaj intelihiencyi. Staŭlajučy pieradusim praŭdu i spraviadlivaść, jon nia moh zhadziccca z tym, što heta intelihiencyja za kroški navuki zabiraje ŭ našaha narodu jaho nacyjanalnuju dušu, zabiraje jaho matčynu movu i hetak abkradvaje z najdaražejšych skarbaŭ. I nia majučy mahčymasci pryłučyć svaje słabiejučyja siły da raboty "maładych", jon u pastajannaj pierapiscy z imi pasyłaŭ im svaje ŭvahi i rady, pryzyvajučy da aściarožnaści, razvažlivaści i chryścijanskaha milavannia navat svaich vorahaŭ. Kali-ž dla hramadki biełaruskich pracaŭnikoŭ u Vilni nastupali ciažkija mamenty, jon śpiašyŭ i z matarjalnaj pomačču, daviarajučy im svaje źbieražonyja hrošy.

U vadnym z pisiem, pisanym kolki hod tamu nazad, Jelski vykazvaŭ ščyry žal z pryčyny taho, što rasiejskija zakony nie dajuć jamu spounić staruju jaho dumku: usie svaje hrošy pamiaścić takim sposabam, kab za ich paśla jaho śmierci možna było naładzić karysnuju dla akaličnych biełaruskich viosak ustanovu - ratunkovy kamitet, balnicu, ci inšaje.

Ščyry syn Ziamli Biełaruskaj, jon išoŭ zaŭsiody prostaj darohaj, vykazvajučy adkryta svaje pahlady, svaju luboŭ da narodu Biełaruskaha, - i navat najhoršyja vorahi biełaruskaha adradžeńnia nia śmieli kidać kamieńniami na jaho rabotu, a paśla śmierci ŭspamianuli jaho dobrym słovam, jak zasłužanaha hramadzianina Kraju".[22]

2. I tak pavoli razvivałasia biełaruskaja dumka ŭ biełaruskaj litaratury bolš mienš praz uvieś XIX viek. Dumka hena, pačaŭšysia ŭ dośledach, jak my nazvali, navukovaha ramantyzmu, praz ramantykaŭ-litarataraŭ, jakija ŭ pryhožaj, užo biełaruskaj formie, vyražali svaju luboŭ da Biełaruskaha narodu i vyražali svoj ščyry jamu spohad, až urešcie praz Fr. Bahuševiča (1840-1900), jaki, jak hodny spadkabiernik henaj našaj minuŭščyny, vyražanaj jahonymi papiarednikami, złažyŭ jaje ŭ strojnuju cełaść, pahłybiŭ jaje i ŭ mastackaj biełaruskaj formie, u silnych słovach, u svajej "Dudcy" i "Smyku" adrysavaŭ sucelny abraz nacyjanalnaj asobnaści Biełaruskaha narodu i jahonuju horkuju dolu i stvaryŭ hetym nacyjanalnuju asnovu biełaruskaha renesansu, biełaruskaha sučasnaha nacyjanalna-śviedamaha adradžeńnia.

Fr. Bahuševič, jak bačym, pryhoža zaviaršyŭ biełaruskuju dumku XIX-ha st. i pieradaŭ jaje stahodździu nastupnamu XX-mu. Bahuševič-heta tvarec, heta pačynalnik i patryarch biełaruskaha adradžeńnia. Pry hetym nie zabyvajma, što jon tak-ža Biełarus katalik, što jon čałaviek chryścijanskaj kultury.[23]

3. Małodšym sučaśnikam Jelskaha i Bahuševiča źjaŭlajecca Jan Niesłuchoŭski (Janka Łučyna) (1851-1897), tak-ža Biełarus katalik, rodam z Mienska. Byŭ heta vydatny biełaruski paet-liryk, jaki vabić nas krasoj svaich vieršaŭ, mastactvam formy i asablivaj paetyckaj miakčynioj.

Praca J. Niesłuchoŭskaha ŭ biełaruskim hurtku, jaki tady isnavaŭ u Miensku i vioŭ nacyjanalnuju biełaruskuju pracu, była nadta vydatnaj i svajej nacyjanalnaj duchovaj haračynioj zachoplivala navat druhich mienš śviedamych Biełarusaŭ. Śmieła možna skazać, što ŭ hetym Mienskim biełaruskim hurtku, da katoraha naležyli takija siły, jak vydatny bieł. vučony M. Daŭnar-Zapolski, inž. A. Słupski, archeoloh H. Tatur, etnohraf P. Dziamidovič i mnohija inšyja, najsilniejšym indyvidualna ŭ vyjaŭleńni biełaruskaje nacyjanalnaści, byŭ naš paet Janka Łučyna, jak jon sam siabie nazvaŭ.[24] Niesłuchoŭski tak-ža kančaje XIX st. u biełaruskim ruchu, ale i pačynaje XX. Zbornik jaho vieršaŭ "Viazanka" vychodzie ŭ śviet 1903 h. ŭ Pieciarburzie.

U kancy XIX st. pracavali jašče na biełaruskaj nivie, ab jakich my nia ŭspaminali, tak-ža Biełarusy kataliki: viedamy narodavolec revalucyjaner Ihnat Hryniavicki (1856-1881), a tak-ža biełaruski paet Adam Hurynovič (1869-1894).

Pry hetym treba adciemić, što Hryniavicki, Jelski i Niesłuchoŭski byli ŭžo duža blizka da biełaruskaha nacyjanalnaha pačućcia, Bahuševič byŭ tvarcom biełaruskaj sučasnaj nacyjanalnaj idei, a Hurynovič — heta jak-by pieršy paniatlivy jaho vučań, nacyjanalna śviedamy Biełarus.

§ 6. — Pryčyny, dziela jakich pačynalnikami biełaruskaha adradžeńnia źjaŭlajucca Biełarusy kataliki abodvych abradaŭ.

Jak my bačyli vyšej, biełaruskaje adradžeńnie, jakoje siejełasia i zaradžałasia na praciahu XIX st., rod svoj viadzie pradusim ad Biełarusaŭ katalikoŭ. Zaznačajem my heta nia dziela jakoha dakoru Biełarusam pravasłaŭnym, siarod jakich siańnia tak mnoha vydatnych pracaŭnikoŭ na biełaruskaj nivie, jakich navat užo siańnia ahułam bolš, jak katalikoŭ, ale dziela taho, kab na hetuju cikavuju i tak niedaśledžanuju ŭ biełaruskim žyćci źjavu źviarnuć uvahu dumajučaha hramadzianstva i vyjaśnić jaje, a takža dziela taho, što biełaruski chryścijanski ruch, jakoha tut pišam vytoki, historyju i dziejnaść, u jakim paźniej užo pracujuć u pieramiežku kataliki z pravasłaŭnymi, ― naviazaŭ duchovy kantakt z henymi-ž Biełarusami katalikami, z ich prac čerpaŭ natchniennie i ahułam pačaŭsia ad Biełarusaŭ katalikoŭ.

Pradvieśnikaŭ biełaruskaha adradžeńnia, kulturna, a časam i palityčna spolščanych, Palaki prosta ŭvažajuć za svaich, za Palakoŭ. Typovym i najpavažniejšym pradstaŭnikom hetkaj dumki jość Lavon Vasileŭski, jaki za Palakoŭ "i kulturalnie i narodovościovo" ŭvažaje navat Bahuševiča (i Niesłuchoŭskaha), pryznajučy im adnačasna, što jany začali kirunak u biełaruskaj litaratury "narodovo-białoruski" i što stajali "na stanovisku odrębności narodovej białoruskiej.[25] Naturalna, hetki pahlad supiarečny sam u sabie, bo jak-ža Palak "i kulturalnie i narodovościovo" moža tvaryć biełaruskuju nacyjanalnuju dumku?! A kali-b i tak było sapraŭdy, dyk musili-b być niejkija asablivyja pryčyny hetkich pastupkaŭ henych "Palakoŭ". Ale ab hetym usim, reč zrazumiejaja, Palaki maučać, ahraničvajučysia tolki da biespadstaŭnaha évierdžańnia. Dy i padstaŭ tut nijakich niama i być nia moža. Kožnamu jasna, što spolščany Biełarus usiožtyki Biełarus, a nie Palak.

Z hetkim pahladam polskim na pradvieśnikaŭ našaha adradžeńnia schodzicca pahlad i rasiejski. Prykładam moža słužyć Pypin,[26] i mnohija inšyja, a ŭ ich liku adčaści i naš Karski, naskolki jon vyjaŭlaje ŭ hetaj spravie svoj pahlad palityčny.

Adzin i druhi pahlad zrazumiełyja: heta pahlady palityčnyja.

Ale najbolš tut nas pavinien cikavić u hetaj spravie pahlad biełaruski. Śéviardžajuć, što biełaruskaje adradžennie vyvodzicca ad Biełarusaŭ katalikoŭ i padajuć tłumačeńnie hetaha cikavaha źjavišča: biełaruski historyk U. Ihnatoŭski i biełaruski publicyst-palityk A. Ćvikievič. Voś-ža pavodle ich: źjavišča heta calikom tłumačycca tahačasnymi hramadzkimi, ekanamičnymi i palityčnymi varunkami. Biełaruskaja intelihiencyja za časaŭ polskaha peryjadu našaj historyi spalanizavałasia. Duchavienstva unijackaje, nie havoračy ŭžo ab łacinskim, pajšło pa tejža darozie. Ale hetyja spalanizavanyja Biełarusy adnak pieršyja i pačali ŭznoŭ snuć śpiarša niaśviedamuju, paśla paŭśviedamuju i urešcie całkom śviedamuju biełaruskuju nacyjanalnuju dumku.

Kali Biełaruś u kancy XVIII st. paśla razboru Polščy apynułasia pad Rasiejaj i kali nastupiła skasavannie Unii na karyść rasiejskaha pravasłaŭja, dyk biełaruskaja pravasłaŭnaja intelihiencyja była ahułam z svajho pałažeńnia zdavolena, bo jana była da Rasiei zbližana i vieraj i movaj, katoraja, jak svajackaja movie rasiejskaj, lohka pazvalała zamianić siabie na movu dziaržaŭnuju rasiejskuju. Heta ŭsio ŭ vyniku davała całkom dobruju mahčymaść henaj intelihiencyi vyhodna ŭkładać svaje asabistyja žyćciovaha charaktaru spravy.

Susim nia toje było tady z Biełarusami: vieraj katalikami, a movaj časta mocna spolščanymi. Jany chutka pryvyknuć da čužoj kulturaj i vieraj Rasiei nie mahli. Miž imi i Rasiejaj supolnaha nia było aničahusieńki. Jany chutčej ahladalisia jašče ŭznoŭ na Polšč. Jany časta navat aktyŭna, zbrojna vystupajuć za Polšč, a prynamsi razam z Polščaj, prociŭ Rasiei. Jaskravym dokazam hataha słužać Kast. Kalinoŭski i asabliva patryarch naš Fr. Bahuševič, jakija biaruć učaście ŭ polskim paŭstańni 1863 h. Ale paśla niaŭdačy jak pieršaha (1830), tak i druhoha polskaha paŭstańnia, biełaruskaj katalickaj spolščanaj intelihiencyi svaje nastroi, svaje dumki treba było papraŭlać i davać im susim inšy, novy kirunak. Dla ich užo było jasna, što Polšč na Biełaruś, na ich ziemli nia vierniecca, što Rasieja tut umacoŭvajecca nadoŭha, a što zhadzicca z hetym i zrabić Biełaruś dla jaje kulturnaj i ekanamičnaj mahutnaści zvyčajnym matarjałam tak-ža niamožna. Biełarusy kataliki (intelihienty), choć spolščanyja, takim čynam, Warunkami tahačasnymi prymušany byli ŭhłybicca ŭ minuŭščynu svajho kraju, pryhledzicca bližej da historyi svajho Biełaruskaha narodu, z jakoha jany vyjšli i vyjaśnić, jak śled, da hetaha narodu svaje adnosiny. Adhetul i zradziłasia ŭ ich biełaruskaja dumka. Bližejšaje paznańnie praŭdy ab narodzie, ab krai kiravala ich na biełaruski šlach.

Ale heta, kali tak možna skazać, tolki častka tych pryčyn, jakija panukali Biełarusaŭ katalikoŭ snuć biełaruskuju dumku. Heta pryčyna, jak bačym, charaktaru palityčnaha. Ale jość jašče inšyja, pradusim pryčyny hramadzka-ekanamičnaja, jakija takza zmušali ich stanavicca na darohu biełaruskuju, ža zbližacca da narodu i z im snuć dumku ab lepšaj budučyni, ab supolnym vyzvaleńni.

Biełaruskaja spolščanaja katalickaja intelihiencyja, dziakujučy palityčnym varunkam, na Rasieju hladzieła kryva, a milej na Polšč. Ale ekanamična jana jašče całkom była źviazana z polščynaj i z polskim dvarom. Dy pryjšou čas, što i tut varunki źmianilisia radykalna i što dvor hety pierastaŭ ich trymać pry sabie, bo trymać ich užo nia mieŭ ani siły, ani patreby.

Skapitalizavanyja i zmechanizavanyja haspadarki polskich pamieščykaŭ na Biełarusi šmat lišnich intelihientaŭ z drobnaj šlachty adpraŭlali z dvaroŭ, jak całkom lišnich. Voś heta intelihiencyja bieł. katalickaja išła ŭ horad i tam dałučałasia da tych hurtkoŭ, časta revalucyjnych, jakija ducham jej byli najbližejšyja — nia tolki da polskich, ale i da biełaruskich. Intelihiencyi hetaj užo sapraŭdy najbolš była adpaviednaj ideja biełaruskaja, bo jana zaŭsiody da biełaruskaha narodu stajała najbližej.

Urešcie ŭ kancy XIX st. uzmohsia i kapitalizm rasiejski, jaki raspoňśsia pa Biełarusi i adčaści vycisnuŭ adtuli niaznačna asłabiŭ kapitalizm polski. Heta znača, što pryjšła trudnaść dla Biełarusaŭ užo z druhoha boku, jakaja, dziela vyšejuspomnienych pryčyn, dla spolščanych Biełarusaŭ katalikoŭ była jašče ciažejšaj, jak henaja minuŭšaja polskaja.

Takim čynam samo žyćcio, sama ekanomika zmušała dumajučaha intelihienta Biełarusa katalika šukać daroh i sił vyzvaleńnia. Idei hetyja sami saboj užo intelihiencyju hetu źviazali jašče bližej z biełaruskim narodam, jaki pryhniataŭsia polskim, a jšče bolš rasiejskim panam i rasiejskim čynoŭnikam i ekanamična i kulturna. Pan i čynoŭnik u asobie biełaruskaha sielanina bačać pradstaŭnika nia tolki čužoj im hramadzkaj hrupy, ale tak-ža pradstaŭnika čužoj im i asobnaj nacyi. Takim čynam narodnictva na Biełarusi ŭ kancy XIX st. uznoŭ, jak i raniej, pavinna było pastavić razam jak spravu sacyjalnuju, tak i nacyjanalnuju. Samo saboj zrazumieła, što narodnik na Biełarusi, jakim byŭ tady pradusim Biełarus katalik, kali chacieŭ blizka padyjści da sielanina i być dla jaho zrazumiełym, musiŭ karystacca biełaruskaj movaj i tvaryć biełaruskuju kulturu. Narodnikam-ža tady byŭ, jak my bačyli, spolščany Biełarus katalik.[27]

Niamała tak-ža spryjaŭ Biełarusu kataliku kiravać svaje dumki ŭ biełaruski bok i praśled rasiejskim uradam śpiarša Unii, jak viery ŭsiož biełaruskaj, a ŭrešcie i łacinskaha katalictva. Heta zmušała jaho da samaabarony i viery i nacyi. A kab baranić što, dyk treba jaho znać. Voś-ža abarona i ad ucisku relihijnaha viała prosta i da svajho rodu śviedamaści nacyjanalnaj. Navat taki revalucyjaner, jak Kalinoŭski, zaklikaje baranić Uniju ad praśledu maskoŭskaha, jak vieru dziadoŭ svaich.

Ale da ŭsiaho hetaha musim jašče dadać nastupnaje. Peŭnie-ž, varunki, u jakich čałaviekadzinka, ci čałaviek-narod, ci hramadzianstva žyvie, dziejać na jaho duža značna, adnak nie kasujuć jaho voli, jaho indyvidualnaści. Varunki, u jakich apynuŭsia naš narod z svajej intelihiencyjaj u XIX st., jak my bačyli, i jak heta apisali ŭspomnienyja biełaruskija aŭtary, adyhrali vialikuju rol u tym kirunku, što ŭ vialikaj miery byli pryčynaj abudžeńnia ŭ katalickaj napoŭspolščanaj biełaruskaj šlachty biełaruskaj dumki, choć u ahulnych rysach, choć u zarodku. Adnak nie adny tut hetaha dakanali pryčyny charaktaru palityčnaha, hramadzka-ekanamičnaha i relihijna-kulturnaha. Da hetych pryčyn musim dadać jašče adnu - heta ŭpłyŭ na dušy henaj našaj napoŭzdenacyjanalizavanaj intelihiencyi zachodniaj, katalickaj kultury, tak ščylna tady złučanaj z ramantyzmam, a tak-ža ŭpłyŭ tych z Zach. Eŭropy nacyjanalna-vyzvolnych ruchaŭ, jakija šyroka raźlivalisia pa śviecie, dapłyvali da Bielarusi i zachoplivali ŭ pieršuju čarhu biełaruskuju spolščanuju katalickuju intelihiencyju. Intelihiencyja heta, praŭda, časta była revalucyjnaj, ale ahułam idealistyčnaj i na't katalickaj, jak Kastuś Kalinoŭski, bo-ž marksyzm, što nios matarjalistyčny śvietapahlad, tady jšče ŭ nas byŭ tolki ŭ pialonkach.

Voś-ža dziela vyšejvyličanych pryčyn, fakt astajecca faktam, što adradžeńnie biełaruskaje viadzie svoj rod z Biełarusaŭ katalikoŭ. My śćviardžajem heta razam z inšymi aŭtarami. A robim heta dziela taho, jak užo ŭspomniena vyšej, što Bieł. Chr. Ruch, da jakoha tut apisańnia prystupajem, zradziŭsia i čerpaŭ svaju siłu i natchniennie imienna z henaj našaj chryścijanska-katalickaj minuŭščyny.

  1. humanizm (ad łacinskaha - humanus: ludzki, čałaviečy) — kirunak myślovy, jaki paŭstaŭ u XIV st., a najbolš raźvivaŭsia ŭ XVI st. u Italii, dziakujučy adradžeńniu mastactva, litaratury i navuki staradaŭnaj rymskaj i hreckaj u prociŭvahu siaredniaviečnym: dohmatyzmu i scholastyzmu. Vydatnymi humanistymi byli tak-ža i papiežy (Mikałaj VI Pius II). Humanizm šmat u čym byŭ pryznany za dobry i Katalickim Kaściołam i takim čynam jak-by achryščany. U nas da vialikich humanistaŭ naleža dr. Fr. Skaryna, pierakładčyk Biblii.
  2. М. Гарэцкі - Гісторыя Беларускай літаратуры. Вільня, бач. 45.
  3. "Sprawy Narodowościowe", № 2-3, 1933, (art.: Problem Unijny i rozwój obrządku wschodnio-słowiańskiego w Polsce) bač. 170.
  4. Ramantyzm―kirunak ludzkoj dumki, jaki pajaviŭsia u pač. XIX st., jak pratest prociŭ klasycyzmu (lišni kult hreka-rymskaj kultury). Kłaŭ nacisk na asabovaść čałavieka, na čućcio i vyabražennie, zvaročvaŭsia da minuŭščyny narodaŭ, da siaredniaviečča, da chryścijanstva. Ramantyzm abymaŭ usie prajavy ducha ludzkoha, a znača i navuku, pradusim historyju i filozofiju. Ramantyzm razvivaŭsia pradusim u Francyi, Niamieččynie, Polščy.
  5. А. Цьвікевіч - "Западно-Руссизм". Менск, 1929, bač. 57.
  6. Chronolohična pieršym biełaruskim litaraturnym tvoram u hist. biel. adradžeńnia jość "Eneida", što vyjšła ŭ śviet zaraz paśla 1812 h. i vyrasła z pseŭdo-klasycyzmu, a druhim tvoram, užo narodnym vieršy P. Bachryma.
  7. Žadajučych šyrej paznajomicca z Mahnušeŭskim, Paŭlukom Bachrymam i Babroŭskim adsyłaju da svajej asobna im paśviačanaj pracy: Mahnušeŭski, Paŭluk Bachrym, Babroŭski", Vilnia 1937.
    Pišučy hetu pracu, udałosia mnie, pry pasrednictvie M. Piaciukieviča, ahladać knižku: „Powieść z czasu mojego czyli przygody litewskie" (Poznań, 1858), z jakoj karystaŭ praf. A. Janułajtis, kali pisaŭ ab P. Bachrymie ŭ 1913 h. u "Maładoj Biełarusi". Aŭtar hetaj knižki nie padany. Na knižcy adnak jość adručny nadpis, što aŭtar vykryty i jość im: Leon Potocki. U knizie aprača aryhinalu vierša P. Bachryma: "Zahraj, zahraj, chłopča maly", znachodzicca tak-ža i dobry polski pierakład jaho. Bachrym zaviecca nie Paŭluk, ale Piatruk. Ab škole ks. Mahnušeŭskaha ŭ Krošynie, u jakoj Bachrym vučyŭsia, havorycca, što jana nia mieła na svajo isnavańnie dazvołu ad Vilensk. Universytetu i była faktyčna nielehalnaj. Spatykajem tam tak-ža viestku, što Bachrym mieŭ ceły sšytok vieršaŭ i što ich pry śledztvie zabrali: kuratar Novasilcaŭ i rektar Pelikan.
    Praf. A. Janulajtis, jaki karystaŭ nia tolki z hetaj knižki, ale i z niejkich dakumentaŭ, ab čym ja ŭ svajej pracy ab ks. Mahnušeŭskim uspaminaju, da hetaj knižki adnosicca krytyčna, badaj usie padziei ŭ Krošynie apisvaje krychu inakš, Bachryma zavie nie Piatrukom, a Paŭlukom, jakim jon i zaviecca ŭ biełaruskaj litaratury, a tak-ža vykryćcie škoły ks. Mahnušeŭskaha i „prastupnaj" paetyckaj dziejnaści Bachryma, na padstavie tych dakumantaŭ, jakimi jon karystaŭsia, prypisvaje nie Novasilcavu i Pelikanu, a Horadzienskamu hubernataru, jaki pravodziŭ u Krošynie śledztva.
  8. ...był unitą - otóż w tym czasie w Wilnie między młodzieżą akademicką kilku było synów kapłańskich, jak Daniłowicz, Michal Bobrowski, Antoni Marcinowski, żegota Onacewicz, Platon Sosnowski i inni mniej znani. Młodzież ta znala cokolwiek język starosłowiański, jak również i cokolwiek język białoruski, w którym to języku akta do Unii Lubelskiej pisane były wyłącznie (čorny naš). J. Bieliński — Uniwersytet Wileński, III, bač. 155.
  9. Ab I. Daniloviču hl.: Bieliński III, 153 i nast.
  10. "Szczególnie się lubował w czytaniu i objaśnianiu starych zabytków prawa i litewsko-ruskich kronik, których dawny język w jego ustach przyjmował dźwięki gwary ludowej, suchy sposób pisania stawał się pelen jaskrawych i żywych barw i dawna przeszłość ożywała w całej swej starożytnej pięknoś-. ci". Ludwik Tur - Uniwersytet Wileński. Lwów 1903, bač. 29.
  11. Tur, tam-ža bač. 82.
  12. Bieliński III, 441-2.
  13. Bieliński III, 338-340 - Tur, 85.
  14. čas naradžeńnia i śmierci, aznačany na pamiatniku, krychu roznicca, jak bačym, ad času, jaki padaje Bieliński i Tur.
  15. Tur, 84 i Bieliński III, 204.
  16. А. Цьвікевіч - Западно-Руссизм, 186.
  17. Takoj-ža była i paema "Taras na Parnasie" (1837 h.), jakaja mahčyma - napisana tak-ža Ravinskim, a ŭ kožnym vypadku biełarusam zachodnikam.
  18. Ab hetych i inšych, jašče nacyjanalna niasviedamych, kazaŭ-by mima volnych, pieršych pionerach biełaruskaha adradzeńnia, jakija vyjšli z kultury zachodniaj katalickaj, mnoha znachodzim cikavych viestak u: У. Ігнатоўскі - Гісторыя Беларусі ў XIX і ў пач. ХХ ст., М. Гарэцкi - Гіст. Бел. Літ. i Е. Карскiй - Белорусы. III, 3.
  19. "По словам А. Рыпинскаго "nasza polszczyzna w ich (u Biełarusaŭ - pryp. aŭtara) ustach jak po grudzie idzie"; другие писатели не находили въ народном языкѣ особой близости къ польскому, но не хотѣли признать и его родства съ русскимъ языкомъ (или преднамѣренно его замалчивали), а видели въ немъ прямого потомка рѣчи одного изъ славянскихъ племенъ, жившихъ когда-то на территоpiи теперешней Бѣлоруссіи, забывая, что эти племена были русскiя. Особенно нравилось называть его языкомъ „кревицкимъ", "кривичанскимъ", по имени Кривичей, вмѣстѣ съ другими племенами вошедшихъ въ составъ Белорусской народности"... Карскій, III, 3; 33.
  20. Ab hetych usich hl. Карскій I i Балтромайтисъ Сборникъ библіографическихъ матерiаловь (выд. II), СПБ. 1904.
  21. Карскiй III, 3, 135 - 140 i Wielka Powsz. Encykl. Ilustrow. pad słovam A. Jelski.
    A. Jelski pisaŭ tak-ža i papolsku: „O fabryce szkła i zwierciadeł w Urzeczu" i "O pasach słuckich".
  22. Беларускі Календар на 1917 г. Вiльня, 1916.
  23. Ab im hl. maju brašuru: Fr. Bahuševič. Jaho žyćcio i tvorčaść. Vilnia, 1930.
  24. R. Ziemkievič - Jan Niesłuchoŭski (Janka Łučyna) i jaho niaviedamyja vieršy: "Hëман", Luty, 1932. Vilnia.
  25. Leon Wasilewski-Litwa i Białoruś. Kraków. Ab Bahuševiču i Niesłuchouskim jon kaža: "Utwory dwuch tych pisarzy zasługują na szczególną uwagę, jako źwiastuny nowego etapu rozwoju piśmiennictwa białoruskiego - literatury narodowo-białoruskiej, jakkolwiek obydwaj ci autorowie faktycznie byli Polakami i kulturalnie i narodowościowo", bač. 276-277.
  26. А. Пыпин Исторiя русской этнографіи, т. IV, СПБ, 1892.
  27. А. Цьвікевіч — "Западно-Руссизм", бач. 184-190; 306-308.
    У. Ігнатоўскі — Гіст. Бел. ў ХІХ і ў пач. ХХ ст. Менск, 1928. бач. 84 -94; 152-162; 181-191.